Sú chvíle, na ktoré sa človek dlho pripravuje, premýšľa nad každým detailom, teší sa na ne – a zároveň sa ich trošku bojí. Presne taký bol pre mňa deň, keď sme v Mestskej knižnici v Dubnici nad Váhom slávnostne uviedli do života moju knihu Lúčne víly a ich zázračné dary.

Bol to deň plný dažďa, trémy, očakávania, ale napokon aj radosti, smiechu, detských otázok a veľkej vďačnosti.

Prídu vôbec ľudia?

Od rána som sledovala oblohu a v duchu si opakovala jedinú otázku: „Príde vôbec niekto?“

Vonku pršalo a počasie veru vôbec nepripomínalo čarovný deň, ktorý som si predstavovala. Obávala som sa najmä o deti. Veď kto by sa v daždi vybral do knižnice na podujatie o lúčnych vílach?

Dnes už viem, že moje obavy boli zbytočné.

Postupne začali prichádzať prví hostia – rodina, priatelia, známi, deti, rodičia aj ľudia, ktorých oslovila kniha a jej myšlienka.

S každým novým úsmevom pri dverách zo mňa kúsok napätia opadol.

Keď som uvidela deti, ktoré napriek dažďu prišli, pretože majú rady prírodu, knihy a rozprávky, veľmi ma to dojalo. Uvedomila som si, že ak si k Čarovnému svetu našli cestu práve ony, potom má všetko úsilie zmysel.

Veľká chvíľa a moja ešte väčšia tréma

Nebudem sa tváriť, že som bola pokojná. Nebola.

Stáť pred ľuďmi, rozprávať o sebe, o svojom sne a o knihe, ktorá vznikala s veľkou láskou, bolo pre mňa niečo úplne nové a nepoznané. V hlave som mala pripravené slová, ale srdce mi bilo oveľa rýchlejšie než zvyčajne.

Kniha bola dovtedy mojím tichým snom, ktorý vznikal doma, pri písaní, rozhovoroch, ilustráciách a spoločných rodinných chvíľach. Zrazu som o ňom mala hovoriť nahlas pred ľuďmi.

No príjemné prostredie knižnice, pokojné vedenie programu a úsmevy hostí postupne vytvorili atmosféru, v ktorej sa moja tréma začala pomaly meniť na radosť. Už som nemala pocit, že musím pred niekým vystupovať. Mala som pocit, že sa delím o príbeh s ľuďmi, ktorí ho chcú počuť.

Keď sa zapojili deti, Čarovný svet ožil

Najkrajšie okamihy prišli vo chvíli, keď sa začali zapájať deti.

Odpovedali na otázky, premýšľali, rozprávali o prírode a ukázali nám, že detský svet je stále plný zvedavosti a fantázie. Stačilo im vytvoriť priestor a ony doň priniesli svoju bezprostrednosť, úprimnosť a radosť.

Práve vtedy som si naplno uvedomila, pre koho táto kniha vznikla.

Chcela som deti pozvať von, k lúkam, kvietkom a bylinkám. Chcela som, aby sa pýtali, všímali si maličkosti a objavovali prírodu spolu so svojimi rodičmi a starými rodičmi. Keď som ich videla aktívne sa zapájať do programu, mala som pocit, že moje lúčne víly už nepatria iba mne. Našli si cestu k svojim malým čitateľom.

O milé prekvapenie sa postarala aj naša najmenšia Zúbková víla Alžbetka.

Svojou prítomnosťou vniesla medzi nás ešte viac detskej nehy, prirodzenosti a úsmevov. Možno ani sama netušila, aké čaro v tej chvíli priniesla.

Levanduľový krst plný vône

Potom prišla chvíľa, na ktorú som čakala s najväčším dojatím – samotný slávnostný akt.

Moja kniha nebola uvedená do života vodou ani šampanským. Pokrstili sme ju jemnými a voňavými levanduľovými kvietkami.

Levanduľa sa ku svetu lúčnych víl nádherne hodila. Je nežná, voňavá, upokojujúca a pripomína nám, aké vzácne dary môžeme nájsť v prírode.

Keď levanduľové kvietky dopadali na knihu, na chvíľu sa mi zastavil čas.

Pred očami som mala celú cestu – od prvého nápadu cez písanie jednotlivých príbehov, tvorbu ilustrácií, neistotu, množstvo práce až po okamih, keď som držala vytlačenú knihu v rukách. A zrazu tam ležala predo mnou, obklopená ľuďmi, ktorí jej priali dobrú cestu k deťom.

Bol to tichý, jemný, no pre mňa veľmi silný okamih.

Prekvapenie od knižnice

Mestská knižnica pripravila ešte jedno prekvapenie – pozvanie TV Považie.

Keď som sa dozvedela, že tento deň zachytí aj televízna kamera, moja tréma sa na chvíľu opäť ozvala. Zároveň ma však veľmi potešilo, že sa správa o knihe, o jej poslaní a o našom Čarovnom svete môže dostať aj k ľuďom, ktorí v ten deň nemohli byť s nami.

Som vďačná knižnici aj Samuelovi Valuchovi za príjemnú spoluprácu, vytvorenie krásneho prostredia a za to, že celému podujatiu dali prirodzený a uvoľnený charakter. Nebolo to strojené ani príliš formálne. Bol to spoločný čas pri knihe, prírode a deťoch.

Malé pohostenie a spoločné rozhovory

Po slávnostnej časti čakalo na deti aj dospelých malé pohostenie. Aj tieto nenápadné chvíle boli pre mňa vzácne.

Ľudia sa rozprávali, deti si pochutnávali, prezerali si knižku a atmosféra bola pokojná a priateľská. Už to nebolo iba podujatie. Bolo to stretnutie ľudí, ktorí si prišli navzájom venovať svoj čas.

Práve takéto chvíle zostávajú v pamäti – úsmevy, krátke rozhovory, objatia a slová podpory, ktoré možno trvali iba niekoľko sekúnd, no v srdci zostanú oveľa dlhšie.

Radosť ukrytá v tombole

Veľa veselosti a príjemného napätia priniesla tombola. Deti aj dospelí netrpezlivo čakali, komu sa ujde niektorá z troch pripravených cien.

Bolo krásne sledovať iskričky v detských očiach, radosť z vyžrebovaných lístkov aj úprimné potešenie výhercov.

Hoci ceny v tombole boli iba tri, veľmi som si želala, aby žiadne dieťa neodchádzalo domov smutné ani naprázdno. Preto si každé odnieslo malé vrecúško s dvoma kvetinovými semienkovými guľôčkami a omaľovánku lúčnych víl.

Deti si tak mohli odniesť kúsok Čarovného sveta so sebou – víly si doma vyfarbiť a semienkové guľôčky zasadiť. Verím, že keď sa o ne budú s láskou starať, vyrastie im ich vlastný malý kúsok rozkvitnutej lúky. A možno si pri pohľade na prvé kvietky spomenú aj na deň, keď boli lúčne víly slávnostne uvedené do života.

Keď som prvýkrát podpisovala svoju knihu

Veľmi silným zážitkom bolo pre mňa aj podpisovanie kníh.

Sedieť za stolom, otvoriť svoju vlastnú knihu a premýšľať, aké venovanie napísať konkrétnemu dieťaťu, bol pocit, ktorý sa ťažko opisuje slovami.

Každý podpis pre mňa znamenal, že jedna kniha odchádza do ďalšej rodiny. Možno ju budú čítať večer pred spaním. Možno si niektoré dieťa vďaka nej všimne na lúke sedmokrásku, púpavu alebo levanduľu. A možno kniha raz privedie celú rodinu na spoločnú prechádzku do prírody.

Pri každom venovaní som cítila radosť, pokoru aj zodpovednosť.

Kniha už viac nebola iba mojím dielom. Začala si žiť vlastným životom v rodinách svojich čitateľov.

Deň, ktorý mi zostane v srdci

Keď sa podujatie skončilo a hostia postupne odchádzali, zostala vo mne veľká únava, ale ešte väčšia vďačnosť.

Vďačnosť za každého, kto napriek dažďu prišiel. Za deti, ktoré sa zapájali. Za rodinu, priateľov a všetkých, ktorí mi od začiatku verili. Za ľudí, ktorí pomáhali pri vzniku knihy, podporovali ma a stáli pri mne aj vo chvíľach, keď som si sama nebola istá, či sa môj sen podarí uskutočniť.

Ďakujem Mestskej knižnici v Dubnici nad Váhom, Samuelovi Valuchovi, TV Považie, fotografovi a všetkým, ktorí pomohli zachytiť tento deň a uchovať z neho spomienky.

Ďakujem Gabike, Majke a Veronike, mojej rodine, priateľom, známym, spolupracovníkom a každému, kto pridal ruku k dielu. Ďakujem Sunny Smile, PN Print, Zdenke, Janke, Blanke, Jarkei, Jane, Petrovi, Zuzke, Aďke a aj tým, ktorých meno tu možno nie je napísané, no ich pomoc a podporu nosím vo svojom srdci.

Ďakujem aj tým, ktorí nemohli prísť, ale mysleli na nás a na diaľku nám držali palce.

Počasie nám síce neprialo, no dnes už viem, že dážď tomuto dňu nič nevzal. Možno mu práve naopak dodal zvláštnu atmosféru. Vonku pršalo, ale v knižnici bolo teplo, veselo a čarovne.

Bol to deň, keď sa jeden môj veľký sen stal skutočnosťou.

Deň, keď lúčne víly opustili stránky knihy a vstúpili medzi deti.

A deň, keď sa dvere do Čarovného sveta otvorili ešte o kúsok viac.

🌿 Čarovný svet lúk, lesov a záhrad

Pre deti, ktoré ešte veria na zázraky. A pre dospelých, ktorí na ne nechcú zabudnúť.